Abstract

Cieľom štúdie je analýza Nietzscheho kritiky príčinného myslenia, ktorú spája s Platónovým morálnym myslením. Prvá časť štúdie je venovaná kritike Platónovho predsudku o čistom duchu, ktorý sa dokáže povzniesť nad svet zmyslov. Nietzsche toto rozlíšenie vníma ako základný predsudok, na ktorom stojí či padá Platónova náuka o prednosti dobra pred zlom, pravdy pred nepravdou. Predmetom druhej časti je formulovaná Nietzscheho rehabilitácia zmyslov, aby na tomto základe mohol preukázať, že svet, ktorý zmysly percipujú, je nelogický a nespravodlivý. Logika teda vzniká z nelogiky a nie z predsudku, že za zmyslovým svetom sa skrýva jeho príčina, svet Dobra. Centrálnym záujmom tejto časti štúdie je interpretácia Nietzscheho kritiky „Štyroch veľkých bludov” z jeho práce Súmrak modiel. V záverečnej časti je formulovaný problém Platónovej metafyziky v tej podobe, či ju Nietzsche svojím myslením prekonal, resp. či sa od Platóna dokázal odpútať úplne.